zo sveta psov

Plemená staroveku:

Pes domáci (canis lupus familiaris alebo canis familiaris) sa niekedy považuje za samostatný druh, inými vedeckými kruhmi zasa za poddruh vlka. Nech je akokoľvek, dnes je už pes domáci natoľko geneticky a povahovo odlišný od vlka, že ho v rámci všeobecného prehľadu môžeme považovať za samostatný živočíšny druh.

Vlk je najbližším príbuzným psa a pravdepodobne jeho predkom. O druhu pes domáci môžeme hovoriť približne od obdobia 15 000 rokov pred Kr. Pes nebol človekom "skrotený", alebo prinútený zotrvať pri človeku násilím. Pes sa pre súžitie s človekom rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod.

Najskôr pes pomáhal človeku pri love, neskôr sa stal strážcom a ochrancom ľudských obydlí. V neskorších dobách, ako sa postupne vyvíjalo mnoho psích plemien, poskytoval pes človeku čoraz viac užitočných služieb. Zato u ľudí nachádzal dostatok a pravidelný prísun potravy a taktiež ochranu.

V staroveku sa už stretávame s pomerne rozsiahlym chovom psov. Taktiež psie plemená už viac pripomínajú dnešné - moderné - plemená. Keby sme sa preniesli do obdobia Rímskej ríše alebo starovekého Egypta, stretli by sme tam určite mnohých psov na nerozoznanie podobných dnešným plemenám.

Rímska ríša

Rímska ríša dala svetu molosov. Ak aj pôvodné molosoidné plemená nevznikli v Itálii, určite možno pripísať zásluhu rímskym légiám o ich rozšírenie po celom vtedajšom svete. Rimania používali molosov ako strážne a vojnové psy. Typickým molosom pripomínajúcim staré rímske plemená je napríklad dnešný cane corso. Spolu s pochodujúcou rímskou armádou sa tak tieto psy rozšírili po celej Európe i ostatných dobytých územiach a po skrížení s miestnymi psami položili základ mnohým dnešným molosoidným plemenám.

Staroveký Egypt

Tak ako si Rím spájame s molosmi, starovekému Egyptu zasa môžme ďakovať za početné plemená chrtov. Na kresbách z hrobiek egyptských faraónov môžeme neraz nájsť vysokonohé štíhle psy s pretiahnutou papuľou, ktoré akoby z oka vypadli dnešným chrtom. I dnes sa stretávame s plemenami, ktoré s hrdosťou svoj pôvod odvodzujú od egyptských pra-chrtov (greyhound, faraónsky pes).

Staroveká Čína

Starovekí Číňania vyšľachtili veľa zaujímavých plemien. Plemená starej Číny sú charakteristické a nezameniteľné. Medzi najzaujímavejšie "dizajnérske kúsky" patria napríklad šarpej, čau-čau, pekinský palácový psík, či mops.

Nordické krajiny

Nordické národy ale i ďalšie severne umiestnené národy dali svetu zasa rozmanitú paletu špicov a severských plemien. Dnes medzi nimi nájdeme saňové psy, strážne špice, poľovné špice ale napríklad aj severské pastierske psy.

Európa

Európa je domovom predovšetkým poľovných a pastierskych plemien. Nespočetné varianty poľovných duričov a tiež pastierskych psov a ovčiakov sa tu šľachtili, ale aj kombinovali s molosmi a chrtmi a tým položili základ celej palety dnešných európskych plemien. Napríklad Francúzsko a Nemecko sú preslávené svojimi duričmi,farbiarmi a stavačmi.

Amerika

Pôvodné obyvateľstvo Ameriky zasa dalo svetu povestných naháčov. Inkský, peruánsky či mexický naháč sú jedinečné plemená vyšľachtené domorodými americkými indiánmi, bez kontaktu so svetom kynológie v Európe, Afrike a Ázii.

Stredný východ a Afrika

Stredný východ, hlavne arabské krajiny, Perzia a Turecko sú domovom rôznych typov východných chrtov. Z páriov (divých psov), väčšinou chrtovitého typu, sa v jednotlivých krajinách (spoločenstvách, kmeňoch) vyvinuli predkovia dnešných psov saluki, azavak, afganský chrt či iných typov chrtov.

Pes a kliešť:

Kliešte sú vonkajšie parazity, ktoré využívajú psa ako hostiteľa. Na svoju korisť vyčkávajú v tráve a nízkych kríkoch (nie v korunách stromov) na lúkach, okrajoch lesov, ale aj na sídliskách. Pomocou senzorov v nohách sledujú prechádzajúci zdroj tepla a prichytia sa na ňom. Môžu sa prisať kdekoľvek na tele, obľubujú najmä partie hlavy, slabín a pod. 

 Pred kliešťami chránime psa použitím repelentu, prípravkov proti kliešťom (obojkov, sprejov a pipetiek).V prípade, že sa pohybujeme so psom v trávnatom teréne (kde je možná vyššia koncentrácia kliešťov), prezrime nášmu miláčikovi po prechádzke celé telo. Budeme tak mať možnosť kliešťa odstrániť skôr, ako sa prisaje.

• Spôsobujú časté škrabanie v mieste výskytu prisatého kliešťa a mierny opuch a sčervenanie v tomto mieste,
• kliešť je po prisatí plochý, po čase nasaje psiu krv a svoj objem zväčší, takže je možné ho pomerne ľahko nahmatať pri hladkaní, alebo česaní psa.

1. Kliešťa odstránime pomocou pinzety na odstránenie kliešťov. Táto pinzeta psa zbaví kliešťa bez toho, aby sa jeho telo stláčalo. Je to dôležité preto, aby sa telesné tekutiny z kliešťa nedostali do krvného obehu psa a nestali sa tak zdrojom ochorenia.
2. Kliešťa uchopíme pinzetou v mieste tesne nad kožou (v oblasti hornej časti hlavičky kliešťa).
3. Vytiahneme kliešťa kývavým alebo točivým pohybom.
4. Na odstránenie kliešťa nepoužívajme olej ani alkohol. Spomínané prostriedky síce časom kliešťa z tela psa možno vypudia, avšak trvá to dlho a kliešť popritom vypúšťa množstvo slín, ktoré môžu psa nakaziť.
5. Ranku po uhryznutí kliešťom vydezinfikujeme dezinfekčným prostriedkom.
6. Dôkladne si umyjeme ruky.

6 spôsobov, ktorými svojho psa podporujete v zlom správaní:

- odmeňujete psa za zlé správanie

-nedoprajete psovi dostatok pohybu

Niekoľko príznakov, že svojho psa kŕmíte nesprávnou stravou:

-problémy s trávením

-nadúvanie

-škrabanie

-zmena váhy

-problémy s ušami

-zvracanie

-málo energie

-strata chuti do jedla

Príčina  môže byť v nesprávnej strave, ale môže sa jednať aj o závažnejšie choroby. Ak vám veterinár potvrdí, že sa jedná o problémy so stravou, nebojte sa zmeniť značku granúl alebo prejsť na iný spôsob stravovania. Váš pes vám bude určite vďačný. 

Prehriatie a úpal psa:

Psy sú na prehriatie oveľa náchylnejšie ako ľudia. Ich telo je pokryté srsťou a nemajú potné žľazy. Psy telo ochladzujú najmä prostredníctvom zrýchleného dýchania, čo je podstatne menej efektívne ako potenie. Normálna teplota u psa je približne 38,3˚C, pri telesnej teplote nad 41˚C už môže dôjsť k nebezpečenstvu poškodenia mozgu, zlyhaniu životne dôležitých orgánov a smrti.

Príznaky:

• prudké, zrýchlené dýchanie
• rozšírené oči
• husté sliny
• výrazne červený jazyk
• vracanie
• prudká hnačka
• kóma

Prvá pomoc:

Psa musíme najprv ochladiť a dopraviť ho k veterinárovi. Ak máme tú možnosť, psa ochladíme pomocou hadice s vodou (nie príliš studenou), alebo ho odnesieme do klimatizovanej miestnosti a pomocou vlhkej handry potierame slabiny, brucho, oblasti medzi nohami, priložíme mokrý uterák na krk a hlavu. 

           Česanie - kúpanie psa:

• česaním udržujeme srsť čistú
• psy česanie obvykle obľubujú, majú tak úzky kontakt s majiteľom a jeho zvýšenú pozornosť
• vyčesávaním odstraňujeme odumretú srsť
• pravidelným česaním srsť vyzerá dobre, česanie dodáva osrsteniu lesk
• počas česania môžeme zistiť poranenia kože, či iné kožné problémy

Malé šteniatka sa snažíme česať každý deň. Hlavným dôvodom je, aby si šteniatko na česanie zvyklo a vyhneme sa tak prípadným problémom v dospelosti. U dospelých psov frekvencia česania závisí od typu srsti. Krátkosrsté plemená psov stačí česať raz týždenne. Psy s hustou srsťou si vyžadujú česanie dva alebo tri krát do týždňa, počas pĺznutia na jar a na jeseň aj častejšie. Plemená s dlhou srsťou si budú pravdepodobne vyžadovať dennú starostlivosť, aby sa predišlo tvorbe "žmolkov" alebo plstnateniu srsti. 

Príliš časté kúpanie psa nie je pre jeho kožu a srsť veľmi vhodné. Frekvencia kúpania závisí od konkrétného plemena a činnosti, ktorú vykonáva. Najlepšie je psa kúpať len vtedy, keď je skutočne špinavý. Ak psa kúpeme často, srsť a pokožka je zbavená ochranných tukov, čo môže mať za následok svrbenie a rôzne alergické reakcie. 

            Príznaky torzie žalúdka:

• zväčšenie objemu brucha
• brucho je na pohmat tvrdé
• brucho môže byť na dotyk bolestivé
• napínanie na zvracanie
• prehĺtanie
• nadmerné slinenie
• zrýchlené dýchanie
• nadmerné pitie
• nechutenstvo
• zhrbený postoj v stoji alebo v ľahu
• ľah či sed v neobvyklých polohách
• pozícia, pri ktorej je predok pri zemi a zadok hore
• apatia
• letargia

K torzii žalúdka môže u psa dôjsť pri nadmernom pohybe, ak je obsah žalúdka preplnený resp. po hltavom jedení. Klasickou situáciou je, že pes sa po náhlivom požití väčšieho množstva krmiva vyblázni v záhrade. Nastáva otočenie žalúdka okolo svojej osi. Uzavretý vchod do žalúdka viditeľne spôsobuje plynatosť, zaškrtenie ciev a ťah, respektíve tlak na slezinu a podžalúdkovú žľazu a vedie k rapídnemu zhoršeniu celkového zdravotného stavu psa. Čím skôr veterinár vykoná chirurgický zákrok, tým je prognóza priaznivejšia.

            Fakty o psoch:

• Farbosleposť psov je mýtus. Psy vidia farebne, ale nie také živé farby ako ľudia. Najviac sa to podobá našemu videniu za súmraku.
• Psy za tmy vidia lepšie ako ľudia, najmä vďaka reflexnej vrstve za sietnicou, ktorá odráža svetlo.
• Psie čeľuste dokážu vyvinúť tlak 1 030 - 1 375 kPA, u niektorých plemenien dokonca až 3 000 kPA.
• Najväčšia populácia psov je v USA (cca 77 mil.), druhá najväčšia v Brazílii (cca 30 mil.), tretia najväčšia v Číne (29 mil.). V Európe je najviac psov vo Francúzsku (viac ako 8 mil.).
• Pes sa priemerne dožíva 8 - 15 rokov, pričom psy v meste žijú o 3 roky dlhšie ako na vidieku.
• Greyhound je najrýchlejšie plemeno, dokáže bežať rýchlosťou až 75 km/h.
• Najväčším zdravotným problémom u psov je obezita.
• Psy nemajú žiaden zmysel pre chápanie času.
• Len ľudia a psy majú prostatu.
• Psí čuch je asi 1 000 krát lepší ako u človeka. Ľudia majú 5 miliónov pachových buniek, psy majú viac ako 200 miliónov. Oblasť mozgu interpretujúca pachové podnety je 4 rát väčšia ako u ľudí.Psí sluch je 10 krát citlivejší ako ľudský.
• Psy posudzujú objekty najskôr podľa pohybu, potom podľa tvaru.
• Psy majú dvakrát toľko svalov kontrolujúcich pohyb uší ako ľudia.

• Odtlačok psieho nosa je rovnako unikátny pre každého psa ako odtlačky prstov u ľudí.Najvyššieho veku sa dožil pes plemena austrálsky dobytkársky pes. Pes s menom Bluey sa žil 29 rokov a 160 dní.

• Psy majú 3 očné viečka. Tretie viečko udržiava oko vlhké a chráni ho.
• Psie lopatky nie sú pripojené k zvyšku kostry, čo umožňuje väčšiu flexibilitu pohybu.
• Rozličný zápach psieho moču ostatným psom oznamuje pohlavie a vek psa, jeho zdravotný stav, či dokonca náladu.

 Mýty o trénovaní psa:

Mýtus 1 - Starého psa novým trikom nenaučíte
Mýtus 2 - Šteniatko zo zlého správania vyrastie
Mýtus 3 - Hra "preťahovanie lanom" môžu u psa vyvolať agresivitu
Mýtus 4 - Keď sa psík vnútri pociká, treba ho potrestať
Mýtus 5 - Nie každé plemeno sa dá vycvičiť

Mýtus 6 - Šteniatka sa nedajú vycvičiť. Treba počkať kým vyrastú

Mýtus 7 - Ak budete používať pamlsky pri tréningu, pes nikdy nevykoná povel bez odmeny 

Mýtus 8 - Cvičiteľ psov Vášho psa vychová za Vás

SKUTOČNOSŤ!:  Veľa majiteľov psov si myslí, že tréner, odvedie všetku prácu a pes bude zázračne vycvičený. Samotná myšlienka odovzdania problematického psa do rúk trénera a potom vrátenie "vycvičeného" psa je úplný nezmysel.  Psy nie sú roboty. Tajomstvo úspešného psieho výcviku (okrem trpezlivosti a dôslednosti)  spočíva v získaní si jeho rešpektu a dôvery! 

Mýtus 9 - Socializácia prebieha len vo výcvikovom areáli v skupine raz-dvakrát týždenne.

SKUTOČNOSŤ!: Socializácia je súčasťou výchovy/výcviku a neprebieha len na cvičisku v skupine raz týždenne!

Smokey

Keď počas druhej svetovej vojny (február 1944) našiel americký vojak Bill Wynne v opustenom zákope v Novej Guinei yorkshirského teriéra, nazval ho Smokey, vzal ho zo sebou mysliac si, že patrí Japoncom. V blízkom zajateckom tábore však rýchlo pochopil, že tomu tak nebude. Zajatí Japonci sa mu síce snažili dávať rozkazy v rodnom jazyku, pes im však nerozumel a nerozumel ani povelom v angličtine. Jediné čo zistil bolo, že pes je už síce dospelý, no má len niečo vyše roka. Smokey (Zadymený) bol miniatúrny - vážil len 1,8 kg a nebol vyšší než 20 cm. Po celý zvyšok vojny sprevádza teriér svojho pána na bojových letoch v Pacifiku, spával v jeho stane na zelenom obruse a jedával z jeho potravinového prídelu. Na rozdiel od slávnych vojnových psov nemal Smokey prístup ani k veterinárnej medicíne a ani k vyváženej psej strave. Napriek tomu nebol nikdy chorý.Smokey strávil mnoho hodín visiaci v batôžku v lietadle vedľa Wynna a oficiálne mu bolo priznaných 12 bojových letov. Tento pes získal navyše 8 bojových medailí, prežil 150 náletov na Novej Guinei + jeden uragán v Okinawe. Wynne na neho nedal dopustiť a nebol sám. Pes sa naučil veľmi rýchlo pár trikov, ktorými bavil vojakoch v čase voľna, navyše pôsobil ako terapeut v poľných nemocniciach pre zranených vojakov. Po vojne sa z neho stala Hollywoodska hviezda a účinkoval tiež v niekoľkých zábavných ale tiež psychologických televíznych programoch. Dokonca dostal ako veterán hodnosť desiatnik. Umrel nečakane 21. Februára 1957. A takmer o 50 rokov neskôr mu v Clevelande odhalili bronzovú sochu. Stalo sa tak na Deň veteránov 11. novembra 2005. 

Stubby

Stubbyho príbeh začal v roku 1917. Americký vojak J. Robert Conroy práve prechádzal výcvikom v Yale a jedného dňa našiel opustené šteňa pitbula. Ujal sa ho a pes sa rýchlo stal populárnym maskotom Conroyovú jednotky, 102. pešieho pluku. Pitbul dostal meno Stubby; naučil sa počúvať na slovo a dokonca aj salutovat - na pozdrav dvíhal pravú packu nad oko. Kvôli Stubbyho pozitívnemu efektu na morálku vojakov si Conroy mohol psa v tábore nechať.
V apríli 1918, počas úspešného útoku proti Nemcom, bol Stubby ranený do prednej nohy výbuchom ručného granátu. Rovnako ako ostatné zranených vojakov, aj jeho poslali do lazaretu, aby sa vyliečil. Po svojom návrate do boja mal Stubby opäť smolu - Nemci na americkej pozície zaútočili bojovým plynom a Stubby musel byť znovu hospitalizovaný.
Táto skúsenosť sa mu ale neskôr vyplatila (a nielen jemu). Stubby začal byť na výskyt bojového plynu veľmi citlivý a upozorňoval na neho svojej ľudskej spolubojovníkov. V jednom prípade dokonca zaznamenal plynový útok v noci, keď väčšina mužov spala. Stubby štekal a hrýzol ich, aby ich prebudil a mohli utiecť - údajne tak zachránil až niekoľko desiatok vojakov.
Po bitkách Stubby behal v "krajine nikoho" medzi líniami zákopov a upozorňoval zdravotníkov na miesta, kde ležia zranení americkí vojaci. Spoznal vraj zvuk angličtiny a dokázal tak odlíšiť "svojich" vojakov od nepriateľských. Pri jednej tejto záchrannej misii narazil na nemeckého vyzvedača v amerických zákopov. Pretože na neho vojak prehovoril nemecky, Stubby ho začal prenasledovať, niekoľkokrát ho uhryzol do nôh, a keď sa muž zvalil na zem, držal ho Stubby v šachu do príchodu americkej hliadky. Nasledovalo niečo do tej doby nevídaného: Za zadržanie vyzvedačov bol Stubby ako prvý pes v dejinách povýšený na seržanta.
Celkom sa Stubby zúčastnil 17 bitiek a vojnu prežil. Aby toho nebolo málo, v Paríži navyše údajne zachránil dievča pred prejdením autom. Okrem spomínaného povýšenia dostal odvážny pitbul rad vyznamenaní a po vojne sa so svojím pánom vrátil domov. Stal sa ozajstnou celebritou: Písalo sa o ňom v novinách a časopisoch, pri prehliadkach chodil na čele pochodujúcich vojenských jednotiek a dokonca sa postupne stretol s tromi americkými prezidentmi.
16. marca 1926 Stubby zomrel, pekne v pokoji, v Conroyovom náručí. Po smrti bol vypchatý a vystavený vo Smithsonian Institution, kde je k videniu dodnes.